Pre to malé chúďa to začína už pred narodením, v tme a v stiesnenom priestore zvanom maternica. Nemôže nič. Ani ísť s kamošmi na pivo, ani si rozvíjať sľubnú kariéru, nič. Jeho jedinou zbraňou, ktorou môže upozorniť na svoju nespokojnosť, je kopanie. Avšak rodičia toto kopanie vôbec neberú vážne, dokonca sa z neho tešia a so slovami „Aha, kope, to je zlaté!" naďalej nechávajú nášho hrdinu v tmavom väzení, využívajúc pupočnú šnúru ako reťaz, asi aby neušiel. Až približne deväť mesiacov trvá, kým si zvykne a kým si uvedomí, že v maternici je vlastne pohoda - teplo, mäkko a dosť potravy práve cez už spomínanú pupočnú šnúru. A presne vtedy ho odtiaľ začnú tlačiť a ťahať von. To ak nie je kruté, tak už neviem čo.
Potom pre dieťa nastávajú dva roky pokusov o sebarealizáciu, ktorým rodičia hovoria plač, alebo rev. Vôbec im nerozumejú a už vôbec ich netešia. Darmo sa im napríklad snaží vysvetliť, že ho proste nudí prespať celú noc a že by rado niečo podniklo, väčšinou ho umlčia veľmi zákerným húpaním v kočíku, ktoré, povedzme si úprimne, je príjemné a uspáva, čiže napokon kapituluje.
Ďalšie štyri roky to je stále problematické, lebo náš hrdina už je veľký, skúsený, rozpráva, už aj vycikať sa sám vie, ale aj tak sa k nemu správajú ako k malému decku. Pošlú ho do škôlky, a tam má po obede povinne spať! To sa komu chce? Veď furt od neho chceli spánok tie dva roky, odkedy bol vonku z basy! Dokedy sa to ešte bude ťahať? Toto je obdobie, kedy veľa múdrych detí vyhlasuje detskú neposlušnosť - hádzanie sa na zem v obchodnom centre s búchaním ručičiek je úplne legitímnym protestom za vlastné práva.
Napokon v lete šiesteho roku života zrazu od nášho, teraz už svetaznalého, frajera, prestanú vyžadovať popoludňajší spánok. Celkovo sa rodičia správajú podozrivo a často opakujú názov jedného miesta s nejakým podprahovým odkazom, že sa mu na tom mieste bude páčiť. V mnohých prípadoch je ich lesť až taká účinná, že dieťa týmto rečiam uverí a na otázku: „Tešíš sa do školy?" odpovedá „Áno." V skutočnosti ide o ultimátny úder zasadený malému bojovníkovi. Treba tam sedieť, nebaviť sa, nehrať sa. A to tu ani nie sú spomenuté domáce úlohy! Jediným zadosťučinením má byť, že si tam nájde kamarátov. Tých mal predsa aj v škôlke, ktorá sa mu mimochodom už vôbec nezdá taká blbá ako minulý rok. Prežitie školy, nehľadiac na legendy o deťoch, ktoré škola baví, je zložitý proces. Až ten umožní dieťaťu stať sa dospelým a pridať sa ku armáde, ktorá vraví, že deti neposlúchajú a vytrvalo hovorí "Joj, ako mne v škole bolo dobre, hneď by som s tebou menil!"
Jednoducho nezľahčujte detské problémy!
