Štefan Šebeň
Politika Len nie navrhovanú "parkovaciu politiku" do Petržalky
V prvom rade len chcem podotknúť, že sám nemôžem uveriť, že píšem článok o politike. Politika ako taká je zlo a smrť, a dúfam, že je to prvý a posledný krát.
Som trápny, aj keď vždy sa snažím byť vtipný, tak nasilu. Aha, a som zatrpknutý. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V prvom rade len chcem podotknúť, že sám nemôžem uveriť, že píšem článok o politike. Politika ako taká je zlo a smrť, a dúfam, že je to prvý a posledný krát.
Slovo nuansa ma odjakživa fascinovalo. Teda ak si namiesto „odjakživa" dosadím „asi deväť rokov dozadu". Vtedy mi ho veľa hovoril kamarátov otec, od ktorého som kupoval Škodu 105 L, (L znamenalo, že sa aj vzadu dali otvárať okná). Že: „To je taká nuansa, ventilátor chladiča musíš zapnúť ručne, inak zavaríš motor." Alebo: „To je taká nuansa prevodovky, že spiatočku tam musíš naozaj rázne dávať." Aha, a slovo rázne mi tiež prízvukoval pri tom aute. A voda mi asi štyrikrát vyvrela...
Poznám takú jednu bájku: Medveď ide po slovenskom lese a stretne starú líšku. Pýta sa jej, ako sa má a líška sa začne sťažovať, že v lese je málo zajacov na lovenie, myší a hrabošov skoro niet a tak je stále hladná. Navyše ju v jednom kuse naháňajú poľovníci. Proste, že ani na staré kolená nemá pokoj. Zhoda náhod spôsobila to, že ten istý medveď sa o niečo neskôr prechádza po lese rakúskom.Tam tiež stretne starú líšku a pýta sa jej, ako sa má. A ona, že joooj, ako dobre, líščatá odrastené, ona len relaxuje, správca lesa jej sám nosí potravu a že lepšiu starobu by si ani predstaviť nemohla.Aké ponaučenie z toho vyplýva? Že staré líšky na Slovensku sa sťažujú a staré líšky v Rakúsku sa nesťažujú.
Je veľmi pravdepodobné, že sa na túto tému nedá napísať nič, čo by už nebolo napísané. Ale to je jedno. Aj ja si chcem splniť aspoň aký-taký podiel negatívnych, hnevom nabitých článkov.
Každý má asi názor, že je nutné zastávať sa detí, lebo sú slabé, majú špeciálne práva a je samozrejmosťou sa o ne starať, kým to nezvládnu samé. Nuž ale aj tak od dospelých len počujem, aké je rodičovstvo ťažké, ako deti neposlúchajú a podobne. Takže ja sa ich teraz reálne a úprimne zastanem, lebo deti majú seriózne problémy, ktoré každý považuje za banálne.
Dilemu, či mám článok začať tou gýčovou otázkou, či by ste si vedeli predstaviť život bez mobilného telefónu, som vyriešil tak, že sa ju opýtam. Vedeli by ste si predstaviť život bez mobilného telefónu? Jasné, najväčší machri áno a všetci ostatní nie. Ja to zhrniem len do toho, že je reálne, že mobily zachránili veľa životov, povedzme keď manžel zavolá manželke, že sa nevykašľal na výročnú večeru, ale že trčí v zápche a tá ho za to nezabije. Ale aj tak sa mi nechce o výhodách a nevýhodách písať.
Mal som zásadu, že nebudem písať články nahnevaný a že nebudem písať o témach, ktoré sú aktuálne mega na pretrase, ale teraz sa nedá inak. Som tak nahnevaný, že mi to celú štylistiku rozhasí, ale čo už. Opäť sa ku mne dostal kopec vyjadrení, ktoré bezprecedentne útočia na ten turecký seriál, ktorý sa páči mojej mame. A to, čo sa páči mojej mame sa čo? Nekritizuje!
Vytvoriť rozdelenie obyvateľstva podľa toho, ako sa s človekom, prípadne na ňom dá zasmiať, je úloha neľahká. Teda nie je to úloha, pretože to nikoho nezaujíma a nikto nikdy nikomu takú vec nezadá vypracovať. Ale ja som ju vypracoval. Takisto som práve použil štvoritý zápor, čo asi nie je úplne s lingvistickým poriadkom. Nevadí.
Zas som si dlho neurobil radosť a nenapísal som blog. A opäť neviem prečo. Chcel som držať to malé, ale tvrdé jadro svojich čitateľov v napätí? Chcel som sa tváriť ako spiaca teroristická bunka a zákerne zasiahnuť až po dlhej dobe? Nezdala sa mi téma "ples v opere" dostatočne neviem...súca? Nie. Nechcelo sa mi. Riadne sa mi nechcelo. Lenivosť ma zmohla a o tej aj napíšem, lebo ja o lenivosti niečo viem, kamoško!
Už toho mám naozaj dosť. To, že si proti pekným dievčatám dovolil urobiť pesničku Rytmus, pochopím, je to umelec. Ale v poslednej dobe som veľa negatívneho čítal aj počul, a to už ozaj nie je správne. Toto je oficiálny blog na obranu zlatokopiek!
V skutočnosti som túto vetu ešte nikomu naživo nepovedal, ale keď už sme pri tom, asi si zajtra niekoho náhodným výberom zastavím a dám mu to na známosť. A napíšem tento článok. Už cítim vôňu navazelínovanej reťaze v povetrí.
Som si všimol, že odkedy som na blogu napísal posledný článok, prešiel relatívne dlhý čas. Uvažoval som nad dôvodmi. Určite istú rolu hrala aj moja senilnosť a málo času, ale aj tak sa mi to nezdalo. A keďže mierna horúčka a antibiotiká sú podľa môjho názoru najlepšou kombináciou na písanie blogu, rozhodol som sa napísať práve o dôvodoch dlhej odmlky. Tak pútavý perex, ktorý určite navnadí každého čitateľa, som ešte nemal.
A som rád, že mám ešte dosť síl napísať to sám a nemusím to diktovať opatrovateľovi v domove dôchodcov.
Kto má dva prsty, ktorými vie ťukať do klávesnice o úplne nudných zážitkoch a miestach, kde už skoro každý bol? Ja.
Sú dve hodiny ráno. A je globalizácia. A v takejto dobe mi napadlo jedine opäť poukázať na problém vskutku veľký a úplnou náhodou, problém, ktorý sa aj mňa týka.
A už som si aj dal facku za použitie slova "cool".
Ako nadpis tohto článku som jednoducho musel použiť slová veľkého klasika Rytmusa, aj keď som zámerne vynechal jeden vulgarizmus a dovetok "ty žebrák". Ale čo som to chcel? Aha, závisť.
A aktuálne som unesený rytmom pesničky o nej od Bukasového masívu